Vždy si v podstate sám, vždy

10. may 2012 at 22:10 |  myšlienky
Obrázok nesúvisí s článkom, vyjadruje moju náladu
Tumblr_m3pzrdvl291rpt2juo1_500_large

Tá stará uzučká biela lavička vydávala pri najmenšom pohybe podivné a hlasné zvuky, preto som sa snažila nehýbať. Samozrejme že mi to mohlo byť jedno, ale keď sa ulievate z hodiny tak akosi nechcete, aby vás prichytil nejaký učiteľ v triede v ktorej nemáte čo robiť.

Bola som sama v cudzej triede.
Opustená, vytočená a zdra-de-ná. Dramatizujem.


Nudím sa. Prečo som sama? Trieda šla na výlet do Osvienčimu a mne sa tam nechcelo ísť, tak som zostala tu. Dobre,nebola som tam, nechcelo sa mi ísť proste. Tak mňa a dvoch ďalších chudákov strčili k ôsmakom. Nevadí, že sa celý deň budeme sakra nudiť, že?!

Nakoniec som skončila pri počúvaní BFMV, čítaní novej ELLE (náhodou je to CELKOM v pohode, ale na takéto vecičky vážne nie som).
So spolužiakom spolutrpiteľom sme celú hodinu fyziky zabíjali tichým nadávaním na učiteľa, takže aspoň to ubehlo rýchlo. Dokonca sa mi podarilo zdrhnúť po piatej hodine. Yay.

Keď som vychádzala zo školskej brány narazila som do bratranca. WTF?! No okej. Chvíľu sme pokračovali spolu, rozoberali The Avengers a filmové záležitosti, prípadne sa podpichovali. No dobre, len on mňa, ja to neviem :D. Kúpila som si jogurtovú zmrzlinku a rozdelili sme sa.

Dve hodinky som sa motkala po meste, na tržnici, bárs kde, zabíjala som čas a vyhrievala svoje paže na slniečku. Na výtvaku som potom samozrejme prišla ešte pred učiteľkou, to ma už kvalitne boleli chodidlá. Čakanie som zabíjala tým, že som vytrvalo dookola "čítala" plagáty a oznamy o výstavách a vernisážach.

Syn recepčnej sa ma o chvíľu na to pokúsil podkopnúť, zabiť, dostať do psychiatrickej liečebne, alebo čosi také.

Nemám rada deti. Bojím sa ich, ony sa boja mňa a neviem ako mám pri nich reagovať. Ale viem, že som cholerik s prehnaným zmyslom pre pomstu, takže ak ste dieťa - nikdy, naozaj nikdy sa ma nepokúšajte podpoknúť, zabiť, alebo čosi také. Vážne nie.

Neskôr, v ateliéri som sa najprv zapatlala nejakou z oblečenia nezmývateľnou farbou a až potom som si navliekla maliarsky plášť. Hm. Super. Pod dohľadom mojej milovanej učiteľky - ale ja ju mám vážne rada, nemalo to znieť sarkasticky :) - som čo to vyrila, čo to namaľovala, pokvapkala, pokrútila a zafarbila a mohla som ísť domov. Stvrdla som tam asi 4 hodiny kým som sa dopracovala k polke toho čo som mala v pláne, super. Hold to nejde tak rýchlo, keď sa stále s niekým rozprávate a smejete.

Zvyšok dňa by vás nezaujímal, verte mi. Ale na záver idem asi dopozerať ešte tie dva filmy čo som načala. Spánok vidím tak okolo 2 AM. Deti pekne povedze: ahoj pani Kruhy pod Očami!
 


Comments

1 Lu Lu | Web | 11. may 2012 at 12:57 | React

Aj ja sa pri deťoch cítim tak zvláštne, neviem sa s nimi pozabávať ako niektorí moji známi alebo frajer. Možno to príde neskor, a možno len keď budem mať vlastné. Proste to nejde. :D

2 Kvakva Kvakva | Web | 12. may 2012 at 19:52 | React

nie závyslá :D len ma teší ked mi píše pochvali a navyše ma baví písať po nemecky :P
ps: na avengers som sa s kamoškou dlho tešila :D super film...

3 Žan Žan | Web | 13. may 2012 at 9:55 | React

Taky nemám ráda děti. A důchodce. Tyhle dvě věkové kategorie mi nahání hrůzu :-D A dobře poznám tu touhu po pomstě, zvlášť, když tě nějaké dítě tahá za vlasy, mlátí hračkami a slintá na tebe. Nenávidím to -.-

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement